Kedysi, bolo to už dávno, v časoch, keď som si ešte nevážil pohodlie víkendového rána a hádzal ho do koša kvôli nedeľnej rannej rozprávke v rádiu, “zdobil” výhľad z našej kuchyne na desiatom poschodí červený neónový nápis na neďalekom obchodnom dome o mieri a láske na večnosť so susedom od vedľa. Bolo to v časoch bytových jadier a zliatinových radiátorov, ktorých výkon sa dal tlmiť jedine tým, že otvoríte okno. V časoch, na ktoré mám názor, ktorý nie je zlučiteľný s pohodou a pokojom, tak na čo sa búriť…
Upchatý sifón
V jednej z poličiek hnedastej kuchynskej linky boli dve šálky na kávu. Keď biela kanvica vyzdobená čerešňami (aj vy alebo vaši blízki takú mali?), zapískala, rodičia ich naplnili po samý okraj vodou, pretože práve tak to pri svojom kávičkovaní mali radi. Hovoríme o časoch kávy “turka” so “sósom”, čo upchával kuchynský sifón, o časoch, keď sme sa o espresse a zázračných spôsoboch odstraňovania škvŕn z neho vďaka voňavým pracím práškom dozvedali len z výpravných reklám rakúskej televízie, ktoré na mňa pôsobili ako výpravné veľkofilmy. Nie, vtedy sme reklamu neprepínali!
Štrngot a E.T.
Pred 35 rokmi som mal 12, presne toľko, koľko má dnes môj syn. V tom čase som už dokonale ovládal obsluhu čerešňového producenta vriacej vody a nemusel rodičov prekvapovať rannou kávou zaliatou horúcou vodou z vodovodného kohútika. Divné, viem, ale snažil som sa… Neón v okne stále svietil, aj keď zopár písmen odmietalo poslušnosť a rozštrbatilo jeho celistvosť. Nemal som tucha, čo ten štrngot kľúčov prinesie, ale tak nejak zvláštne som mal z neho dobrý pocit. Možno to bolo spôsobené túžbou vidieť ten rakúsky Hollywood zblízka, v šedi vtedajšej uniformnej každodennosti na mňa totiž pôsobil mimoriadne farebne, iskrivo a sviežo. Možno tým, že mi nie úplne sedela pionierska davová psychóza prvomájových sprievodov s vlajočkou na špajdli alebo nekonečný rad v potravinách na rohu pod naším domom, kam ma na preskačku s mojím bratom posielali rodičia stráviť sobotné predpoludnie. Možno za to mohla aj prebdená noc po tom, čo sa na mňa jedného dňa z filmového plátna vyrútil svet dovtedy nevídaný, plný krásnych ulíc, luxusných domov a parádnych áut. Bolo to vtedy, keď k nám vpustili mimozemšťana Ítího. Možno to bolo niečím iným, ale na tom vlastne vôbec nezáleží…
Odlúčenie šálok
Nie dlho po tom štrnganí začala byť jedna z tých dvoch spomínaných šálok smutná. Jej každodenná povinnosť sa zrazu obmedzila len na občasnú brigádu. Otec sa totiž rozhodol využiť otvorené juhozápadné hranice a zostal za nimi, s krátkymi víkendovými pauzami, až do svojho dôchodku. “Turka” však nahradili kávy v trblietavých obaloch. Už po nich nezostával sós a nový sifón v novom dome, do ktorého sme sa vďaka otcovmu potu presťahovali, nemal tušenie, čím si prešiel jeho predchodca. Starú škodovku, o ktorej rodinná legenda hovorí, že bola s nasadením života vystáta v celodennom a celonočnom rade pred mototechnou, nahradilo nové auto, tenisky “číny”, zodraté od neustáleho ručného prania v lavóre som vymenil za značkové botasky, ktoré mali deti vo filme s mimozemšťanom. Prišlo svetlo, prišli farby, pestrejšie, než som si predstavoval. Len niektorí susedia od vedľa začali divne zazerať. Z “my” sa stalo vy a oni. Nielen šálka, aj mama zosmutnela, vraj “som na všetko sama.” Hm, aký zvláštny je ten Hollywood...
Neón zhasol
“Dáš si kávu?" pýta sa ma mama po nedeľnom obede, keď k nim prídem na návštevu. Po mojom áno podíde do kuchyne, stlačí tlačidlo na kávovare, za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna kaviareň. Ten kávovar stál asi toľko, čo tá naša prvá škodovka. Zavrčí, zomelie čerstvé kávové zrno, ulahodí veľkosti šálky pod ňou a po tom, čo šálka odíde uspokojiť svojho príjemcu, sa sám poumýva, a ak treba, vypýta si vodu. Kanvica s čerešňami sa musí v hrobe obracať... Odpijem si z kávy a pozriem sa von z okna. Nie, nie z toho dreveného s dvojsklom a uhynutými muchami v priestore medzi nimi v byte na 10. poschodí. Cez obrovské okno, ktoré je veľké ako stena! Vidím nakrátko pokosený trávnik, po ktorom sa lopotí automatická kosačka, úhľadne zostrihané ihličnany, jazierko s fontánou. Vidím filmové plátno, vidím sen a za neónom, čo zhasol, sa mi vôbec necnie, do čerta s ním.
Staré dobré časy
Možno niekto povie: staré dobré časy. Hm... Bezpochyby tie rozprávky, čerešne a rozskrutkovávanie okien, keď ich mama umývala, mali niečo do seba. A áno, poznám takých, ktorí turka pijú dodnes, veď ani ja ním nepohrdnem, keď niet inej možnosti. Ale ak sa na veci revolučné pozrieme len skrz kávové zrno, musíme konštatovať nasledovné: Je nám lepšie! Že v čom? V slobode výberu, v možnosti voľby. Môžeme sa totiž rozhodnúť, akú kávu budeme piť, ako si ju pripravíme, kde ju budeme piť (a nehovorím o miestnosti v byte či dome), a hlavne, čo si pri nej budeme môcť slobodne hovoriť. Môj syn nevie o neónoch, nečaká v nekonečných radoch na chlieb a veru ani tie okná nemusí “šróbovať". Nuž a ja len verím a so šálkou kávy na to po 35 rokoch pripíjam, že ani nebude nikdy musieť.
Karol Kováč
