Snáď mi dovolíte, ak sa pokúsim o trochu osobnejší komentár či skôr zamyslenie. Narodila som sa totiž presne v tom istom roku, ako vznikol Agrokomplex, národné výstavisko, š.p., v Nitre. Teda pred päťdesiatimi rokmi.
A keďže môj otec takmer celý život pracoval na družstve, navštevovali sme výstavu Agrokomplex koncom augusta každý rok. Odkedy zvládli moje detské nôžky toľko chodenia. Neskôr som tam chodila sama či už pracovne, alebo súkromne. Snáď okrem jedného či dvoch ročníkov. Môžem teda porovnávať, hoci len z pohľadu obyčajného návštevníka.
Pamätám si zašlú slávu výstaviska zo sedemdesiatych - osemdesiatych rokov. Keď na malom amfiteátri vystupovali nielen známe dychovky, ale aj populárni speváci a kapely, hľadisko bývalo plné a bavilo sa. Hlavný vchod od rána obkľučovali zvedavci v dlhých radoch na vstupenky. V prvých pavilónoch A, B, C sme obdivovali v presklených vitrínach vystavené slovenské potravinárske výrobky. Často sa tu dali zohnať alebo aspoň vidieť aj tie najkvalitnejšie - „podpultové“, určené pre zahraničný trh. Najkrajšia zelenina a ovocie, rastliny, kvety boli pastvou pre oči.
Plocha bola zaplnená najnovšími traktormi a poľnohospodárskymi strojmi, na ktoré môj otec mechanizátor robil objednávky u predajcov. Výstava bola totiž kedysi „kontraktačná“. Ako dieťa som sa, samozrejme, najviac tešila na zvieratká. V osobitnom pavilóne boli vo veľkých nádržiach ohromné ryby. A tie sme mohli uvidieť aj cez okenné tabule reštaurácie zapustenej v strede jazierka. Mama, tá vždy obdivovala vzorové domčeky, ktoré postavili na okraji areálu, a snívala o tom vlastnom. V poľnohospodárskom múzeu som takmer nedýchala pod ohromným žltým „čmeliakom“ – práškovacím lietadlom. A nechýbala ani cukrová vata a nápoje. V zelenom areáli sa dal príjemne a zaujímavo stráviť celý deň.
Veď napokon za vznikom Agrokomplexu bolo didakticko-náučné zameranie. Pre dospelých tam nechýbali ani odborné semináre, prednášky, diskusie, ukážky. Podstatné však bolo zaujať aj deti a mladých – poľnohospodárstvo a potravinárstvo kedysi patrilo medzi najdôležitejšie rezorty štátu. Zabezpečovalo výživu národa. A ministri boli veľavážení a uznávaní odborníci. Veď mali v rukách významný hospodársky sektor, ktorý zamestnával najmä obyvateľov vidieka. Na družstvách sa vedel uplatniť často i ten menej nadaný.
Prečo na to už iba spomínam? Nuž, rada by som si uchovala v pamäti príjemné veci. Myslím si, že je škoda nosiť drevo do lesa a hovoriť o potrebe investícií pre tento štátny podnik. Peniaze dnes chýbajú asi všade. Ale tu chýba aj nápad, myšlienka, povedzme, podnikateľský zámer. Doba sa mení, podmienky a okolnosti tiež. Areál Agrokomplexu, národného výstaviska, š.p., v Nitre má vyše 30 hektárov, množstvo výstavnej plochy, lúk, stavieb, hál, skladov a častí, ktoré treba sústavne udržiavať a opravovať. Navyše, je umiestnené na krásnych rovinatých pozemkoch v blízkosti rieky Nitra, v atraktívnej časti mesta, ktoré sa prudko rozvíja a rozširuje. Je smutným faktom, že to, čo bolo možné a priorizované kedysi, je dnes na chvoste záujmu štátu i jeho obyvateľov. A tak je budúcnosť tohto miesta veľmi otázna.
Agrokomplexu dnes, žiaľ, vládne povrchnosť. Jeho riaditelia sa striedajú ako na bežiacom páse. Ani tu nemajú politické vplyvy pozitívny dopad. Ťažko v takomto prostredí očakávať nejakú rozumnú rozvojovú koncepciu, ktorá by dala lepšiu perspektívu a racionálne využitie možností areálu. Ani alarmujúca neúcta k historickým hodnotám, ani varovný prst zákona o múzeách, galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty (č.206/2009), zdá sa, nikomu oči nekole. Každý „špás“ niečo stojí a z každoročných sľubov o financovaní sa „nenasýtime“. Aspoň, že ešte funguje spolupráca odborných zväzov, súkromných podnikateľov a niektorých štátnych organizácií a redakcií, ktoré doslova trhajú tŕň z päty organizátorovi výstavy. Lebo len tie desiatky predajcov to nezachránia...
Ak sa doslova varí z vody, ako napríklad v tomto roku, tak sa človek dočká aj takého prekvapenia, že nájde „čmeliaka“ (a ďalších pár premaľovaných exponátov z múzea) v jednom z hlavných pavilónov. Vystavovateľ tým „zabil dve muchy jednou ranou“ – jednak „vyplnil“ priestor, ktorý by inak asi zíval prázdnotou a zároveň ukázal aspoň niečo z „perličiek“ múzea, ktorého budovy sú už v tak zúfalom stave, že sú pre návštevníkov nebezpečné.
Pri všetkej úcte k vystavovateľom a k všetkým, ktorí si dali námahu a venovali aj tohtoročnej výstave Agrokomplex kopec času a energie, je najvyšší čas zamyslieť sa, čo ďalej? Pripomíname si 50 rokov od vzniku tejto výstavy. Je možné, že sa za tých ostatných 50 rokov doba zmenila tak výrazne, že poľnohospodárstvo a potravinárstvo, poľovníctvo, rybárstvo, lesníctvo už zaujíma iba zopár skalných?
Lada Debnárová
