Uprostred tohtoročného adventu, pri tak banálnej činnosti, akou je sledovanie obrazovky počítača, som zažil niečo, čo ma nečakane intenzívne prekvapilo.
Uvedomil som si, že to, čo vidím, vidím po prvýkrát v živote. Sám nad sebou som sa pousmial a počudoval.
Na internete som sledoval film natočený nezávislou spoločnosťou, zobrazujúci vianočný príbeh. Už na prvý pohľad bolo jasné a zároveň sympatické, že skutočne nejde o hollywoodsku komerčnú produkciu, pri ktorej bude Mária perfektne prepúdrovaná a nastajlovaná a pri každej novej scéne bude vystupovať v iných šatách. Mária bolo dievča so zlepenými vlasmi, špinavými nechtami a nosila jedno a to isté hrubo tkané rúcho. Vianočný príbeh klasickým spôsobom plynul až ku scéne, keď sa na betlehemských pastvinách zjavil anjel pastierom, „ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo“. No a to bolo práve to!
Pastieri boli zobrazení tak, že pri skromnom ohni sedeli a rozprávali sa celé rodiny. Divák medzi účinkujúcimi hercami mohol narátať zo štyri generácie; od najmenších detí, až po ich prastarých rodičov.
Uvedomil som si, že betlehemskú scénu v takomto poňatí som ešte nikdy nevidel! Z pohľadníc, filmov, kníh a kázní sme zvyknutí na to, že anjel na betlehemských pastvinách stretne skupinku mužov – pastierov, akoby vytrhnutých z bežného života. Sú sami, bez rodín. Ich rodiny sú v tej chvíli niekde inde, nevieme presne kde.
Veď napokon, tomuto – akejsi odkázanosti pastiera na síce rozospievaný, ale odriekavý život v samote pastvín – rozumie aj náš slovenský kultúrny stereotyp. Na Juraja z dediny odchádzali najskôr do podholia (tam zvyčajne do Žofie) a potom až hore na hole bača s troma – štyrmi valachmi a honelníkom. Opustili svoje rodiny a na pastvinách okolo oviec prežili polovicu roka, do Michala, či až do Martina. Začiatkom deväťdesiatych rokov som pri turistike na Orave okolo Zázrivej ešte stále pozoroval (neviem, či sa tento spôsob života a hospodárenia udržal dodnes), ako počas leta v príbytkoch na pastvinách pri pasúcich sa kravách a pri ich dojení zostávali ženy – matky.
Manžel a deti prichádzali, aby brali nadojené mlieko a zásobovali osamelú pastierku potravinami. A nedávno som sa pri návšteve našich krajanov - Slovákov v rumunskom Nadlaku dozvedel čo – to o ich niekdajšom tradičnom živote na „sálašoch“, jednoduchých obydliach, vzdialených od zaľudnených a životom pulzujúcich dedín na nekonečnej dunajsko – murskej planine. Tam zasa žil osamote manželský pár – otec s matkou. Tvorili akúsi predsunutú hliadku rodiny, stále predpolie na vykonávanie veľkých sezónnych prác. Oni dvaja kontinuálne pracovali na roliach bez nutnosti dochádzať, skladovali úrodu, dozerali na pasúcu sa lichvu. Deti so starými rodičmi zostávali doma a prichádzali iba vtedy, keď bolo treba masívne nasadenie množstva ľudských rúk.
Vo všetkých týchto prípadoch by sa zjavujúci sa anjel prihovoril hŕstke mužov, osamelej žene alebo manželskému páru. Vo filme, ktorý spomínam, sa však anjel prihovoril evidentne niekoľkým kompletným pastierskym rodinám, ktoré boli večer okolo svojich jednoduchých obydlí pri ohni. Svoj pastiersky život žili všetci spoločne, intenzívne, z jedného miesta. Je vysoko pravdepodobné, že to práve takto mohlo v skutočnosti byť. Od tvorcov filmu dobrý nápad!
„Svoj pastiersky život žili všetci spoločne, intenzívne, z jedného miesta“. Pri tejto vete už opúšťame teoretické úvahy nad spomenutou filmovou scénou a nad posudzovaním miery jej autenticity. Ostrým strihom sa dostávame do našej slovenskej reality, v ktorej sa táto veta prosto stáva faktom. Za tridsať rokov môjho farárskeho života – či už na kopaniciach v Krajnom, kde som zažil ako štatutára cirkevného zboru (zborového dozorcu) Vlada Malého, farmára s niekoľkými kravami, dnes farmu prebral jeho syn Vladko s rodinou, či v Nitre Janka Hubu, výskumníka, vydavateľa a popularizátora poľnohospodárstva ako svetonázoru – som pochopil, že farmár, družstevník, pestovateľ, chovateľ, výrobca, manažér, výskumník, vedec, novinár, jednoducho človek z agrosektoru, ak to vyjadrím obrazne, „nikdy pri ohni nesedí sám“. Nežije mníšsku existenciu, ďaleko od rodiny, od civilizácie, od diania.
Vždy je on a jeho rodina. Alebo ešte inak povedané, údelom rodiny môže byť, že všetci v nej, alebo niektorí v nej, alebo iba jeden z nich sú osudovo vtiahnutí do veľkej témy poľnohospodárstva. Potom už nie je iná možnosť, ako tá, že spoločne zažívajú všetko dynamické, či už povzbudzujúce, alebo ťažko frustrujúce, čo vonkajšie dianie do poľnohospodárstva prináša.
Niekedy je ich vtiahnutie do témy naozaj úplné: manželia i ich deti hospodária spoločne, namáhajú sa prácou rúk na jednom a tom istom diele. Ale aj v prípade, že existenciu poľnohospodára zdieľa iba jeden člen rodiny, predsa sú všetci zapojení do problematiky minimálne pri večernom spoločnom jedle alebo znášajú spoločný údel v takej veci, že rodina nepozná spoločnú dovolenku v exponovaných častiach roka („sejeme“, „sú sená“, „žne sa“, „je kukurica“, „je oberačka“, “sú zemiaky“...).
Nemusím to asi dlho opisovať. Mnohí to poznáte a mnohí v týchto riadkoch spoznávate seba, svojich drahých, údel rodiny. Napísali by ste to ešte výstižnejšie ako ja.
Mne iba vianočná scéna s anjelom a pastierskymi rodinami na betlehemských poliach pripomenula, že poľnohospodár „nikdy pri ohni nesedí sám“. Jeho údel je vždy previazaný s údelom iných, jeho drahých, najbližších v živote. Myslíme na členov tejto veľmi špeciálnej komunity. Ďakujeme im. Tvoria neviditeľné zázemie pre poľnohospodára – bojovníka a bežca na veľmi dlhé trate. Vďaka ich pochopeniu, odriekaniu sa a podpore môže on aj práve dnes vyjsť do svojej práce.
Ivan Eľko, generálny biskup Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku
