Pestovanie obilnín sa obvykle dostalo do pozornosti verejnosti len raz ročne, pri vládnych výjazdoch k zlatým klasom počas žatvy. Nikdy nepatrilo medzi problémové komodity, ktoré by malo rezortné ministerstvo riešiť. Naozaj nemusí?
Od začiatku vojny na Ukrajine sa rozbehla splašená séria opatrení, ktorými Európska únia chcela pomôcť susedovi, geograficky ju oddeľujúceho od ruského agresora. Keďže Ukrajina je poľnohospodárska veľmoc, opatrenia sa dotkli o.i. aj obilia. No blokované čiernomorské trasy na svetový trh nedokázala pevninská preprava dodnes nahradiť. To priznala aj samotná Európska komisia, ktorá pred rokom otvorila hranice únie aj pre dovozy viacerých citlivých komodít z Ukrajiny. Naopak, tento skôr symbolický ako premyslený prejav solidarity narazil na nevôľu európskych pestovateľov, hlavne z krajín hraničiacich s Ukrajinou. Veď dovozy lacnej komodity im okamžite znížili konkurencieschopnosť a obsadili tradičné odbytiská.
Kvôli vlaňajšiemu suchu sa v Európe nevydarila produkcia kukurice, a tak jej dovozy z Ukrajiny prišli vhod, najmä v západných krajinách. Obchodníci mohli búchať šampanské, lebo obraty im rástli priam exponenciálne. Lacnejšiu pšenicu a kukuricu privítali aj mnohí spracovatelia, ktorí si mohli znížiť straty z predošlých období. Okrem pestovateľa však nejasal ani spotrebiteľ na konci reťazca. Prudké zvýšenie cien potravín, na Slovensku dokonca o desiatky percent, sa však u nás nepretavilo do žiadnych zásadnejších prosociálnych vládnych opatrení. (Ťažko očakávať, že sa znížené odvody potravinárom odrazia na zníženej cene produktov na pultoch.) Zato sľuby na riešenie vysokých cien potravín sa dnes krásne vynímajú na predvolebných plagátoch slovenských politikov.
Samostatnou kapitolou sa stala kvalita dovážaného obilia z Ukrajiny. Bolo otázkou času, ktorý z mlynov na Slovensku si vytiahne „čierneho Petra“ v podobe prekročenia limitov niektorej, v Európe zakázanej chemickej látky. V silnejúcich emóciách strácali racionálne argumenty poslucháča a ľudová predstavivosť naberala na obrátkach. Keďže známa kauza ešte stále nie je ukončená, žiada sa mi vysloviť aspoň želanie, aby obyvateľom Slovenska zotrvala vôľa konzumovať iba kvalitné domáce potraviny.
Kam s obilím?
To bola otázka tohtoročnej jari. Cena obilnín aj olejnín padala na úroveň takmer spred 15 rokov! Ba čo horšie, pod úroveň rentability, ktorá hraničí pri 180-200 euro na tonu. Tu akoby heslo „inflácia“ platilo iba na strane vstupov do agrovýroby, ktorých ceny klesali oveľa miernejšie. Takmer dve tretiny produkcie z roka 2022 sa podnikom podarilo postupne predávať až v roku 2023, čo určite ovplyvnilo aj ich účtovné ekonomické výsledky minulého roka. Takúto situáciu, keď bol problém na trhu realizovať hoci dobrú kvalitnú úrodu, sme tu ešte nezažili. No o to viac sme si uvedomili nevyhnutnosť prepojenia domácej suroviny na domáceho spracovateľa a konzumenta (= ľudia, zvieratá). Oboch treba podporiť, ak nechceme zostať v polohe „banánovej republiky“.
Začína sa žatva 2023. Dodnes nie celkom vyprázdnené sklady zrnín v mnohých slovenských podnikoch môžu paradoxne ovplyvniť ešte aj tohtoročnú cenu kukurice a slnečnice, pre ktorú sa po žatve nemusí v nich nájsť miesto. Pre tohtoročný zber hlavných poľnohospodárskych plodín bude kľúčové nájsť odbyt. Nikto dnes nechce kupovať pšenicu. A ak nás pánboh „potrestá“ skutočne dobrou úrodou, bude možno posledná v našich končinách. Hrozí, že stratíme sebestačnosť aj pri obilninách, ktorá doteraz dosahovala priemerne 150%!
Pretože pokiaľ ponuka lacnejších zrnín v našej oblasti zotrvá ešte jeden-dva roky, nebude dôvod pestovať ich u nás. Aj keď spracovatelia združení v Slovenskej spoločnosti mlynárov deklarujú pripravenosť prijímať na sklady obilie od slovenských pestovateľov, ich dopyt predstavuje ročne asi 400 tisíc ton, čo je iba asi polovica z domácej produkcie pšenice potravinárskej či raže. Na kŕmne zmesi pre zvieratá sa spotrebuje ešte menej domácej úrody. Kam so zvyškom? Na sklad? Teraz sa ukáže sila a význam dlhodobých obchodných vzťahov.
Ale otázna je aj cena, za ktorú budú slovenskí spracovatelia či zahraniční odberatelia nakupovať od našich pestovateľov. Podľa predpokladov totiž príliš nepresiahne spomínanú úroveň rentability výroby. Najhoršia je neistota v budúcnosti, ktorá ako Damoklov meč visí nad hlavami slovenských poľnohospodárov. Tí dnes radšej pozastavujú všetky plánované väčšie investície a vyčkávajú. Zo strany Európskej komisie nemôžu, žiaľ, očakávať ani pochopenie, ani veľkú oporu. Čo napraví suma 5,24 mil. euro zo strát pri realizácii tovaru? Čiastka, ktorá by prišla na ktorýkoľvek podnik po jej rozdelení by snáď ani nestála za toľko námahy a času, ktorý tomu musí venovať PPA.
Obilná žatva predstavovala pre hospodára okrem radosti a zadosťučinenia hlavný príjem pre obežné financovanie. Od zberu hlavných plodín sa odvíjali možnosti budúcej produkcie či investícií pre ďalší hospodársky rok. Z príjmov z rastlinnej výroby viaceré podniky sanujú straty na strane vlastnej živočíšnej výroby. V rýchlosti poklesu početnosti hospodárskych zvierat na Slovensku už aj tak lámeme rekordy. Doterajší vývoj v agrosektore takto zrejme dospeje do posledného kola a môže odzvoniť svoje „K.O.“ Zamýšľa sa nad tým niekto zo súčasnej vlády? A bude tá budúca, ktorá vzíde z parlamentných volieb, riešiť domácu agrovýrobu ako prioritu?
Obilniny v rôznych podobách sú základom nášho jedálnička. Chlieb na stole väčšina z nás vníma ako samozrejmosť. No nie každý si uvedomí, že aj chlebík má dvojakú kôrku...
Lada Debnárová, júl 2023
