Na poliach zvlnenej Bešianskej pahorkatiny, na hranici novozámockého a levického okresu, hospodári rodina Ivana Gombára vyše 25 rokov. Na výmere 2 160 hektárov dosahujú v rastlinnej výrobe úspechy vďaka správnej kombinácii skúseností staršej a odvahy mladšej generácie rodiny.
Generácia dnešných sedemdesiatnikov, ktorí stáli na čele niektorého zo slovenských poľnohospodárskych podnikov v divokých porevolučných rokoch, dnes bilancuje. Veľmi rýchlo museli pochopiť, že v intenciách socialistického plánovania poľnohospodárskej výroby a v „duchu leninských tradícií“ sa pokračovať nedá. Ale nemohli si vziať za vzor ani drobné rodinné gazdovstvá, aké poznáme zo západoeurópskych krajín. Ich dedičstvom boli totiž rozsiahle hospodárskej dvory a stovky hektárov v ich okolí, na ktoré boli desiatky rokov napojené osudy tisícok obyvateľov vidieka. Úpadok nebrali ako cestu. Naopak, v zdevastovaných budovách a zaburinených úvratiach niektorí zazreli príležitosť k rozvoju, vnímali ich ako výzvu. Ale chcelo to odvahu.
Ivan Gombár dostal príležitosť učiť sa od najlepších, keď koncom 70. rokov minulého storočia začínal pracovať na zlúčenom družstve v Dubníku. Mal na starosti pridruženú výrobu a investície, ale od predsedu Ladislava Boroša dostal aj základy agronómie, mechanizácie či personalistiky. V roku 1988 prevzal po ňom funkciu predsedu družstva, ktoré sa ale vzápätí v roku 1989 rozčlenilo na pôvodné tri celky. Pokračoval ako predseda podniku v Semerove, no tam ľudia neradi počúvali o nevyhnutnosti odzrkadliť spoločenské zmeny v hospodárení, a tak ho v roku 1993 členská schôdza odvolala. Mladý muž s manželkou a deťmi sa ocitol na rázcestí, trápil sa, ako uživí rodinu. A rodina mu napokon ukázala smer. Keď sa dozvedeli o otcovom odvolaní, starší syn Roland spontánne zakričal: „Hurá, konečne! Odteraz si začneme hospodáriť sami.“ „ A to bol zlomový moment,“ vyznáva Ivan Gombár.
Po večeroch diskutovali s manželkou Editou, až sa napokon rozhodol vybrať svojich 25 hektárov z družstva a začať samostatne hospodáriť. „Prvý rok bol celkom slušný, manželke sa páčil hospodársky výsledok a to nás nakoplo,“ spomína. Začiatky boli ťažké, ale mladému Ivanovi Gombárovi sa pošťastilo už začiatkom 90. rokov vycestovať so skupinou predsedov na farmy v USA. Vzorom sa mu stal práve americký štýl hospodárenia na veľkej rodinnej farme. Možno v tom tkvie aj odpoveď, prečo dodnes nevie prísť na chuť európskej politike malých fariem ani princípom podporných opatrení EÚ, ktoré pre svoje podnikové investičné aktivity nevyužíva. V začiatkoch mu pomáhal obchod so základnými zrninami a rokmi nazbierané kontakty. Podnik sa dobre rozbiehal, o čom svedčí aj prvé ocenenie pre SHR, ktoré prevzal z rúk vtedajšieho ministra Pavla Koncoša.
Keď sa v roku 1998 dostalo PD v Bardoňove do konkurzu, dostal ponuku prevziať podnik. „Pri prvej obhliadke bývalého hospodárskeho dvora v Bardoňove sa zdesená manželka chcela otočiť na päte, ale ja som zdvihol hodenú rukavicu,“ zasmial sa agromanažér. Rodinná farma na stovkách hektárov bola výzvou i rizikom, ale Ivan Gombár šiel tvrdohlavo za svojou víziou. „Vedel som, že tomu musím obetovať strašne veľa času, energie, ale vsadil som na to všetko, aj úspory.“ Rozhodnutia prijímali spolu na rodinnej báze, manželka sa starala o papiere a ekonomiku a museli sa prehrýzť cez mnohé problémy. Jedným z nich bolo aj vlastnícke vysporiadanie pozemkov pod areálom bývalého družstva a nájomné zmluvy s vlastníkmi pôdy, keďže v roku 2002 v rámci verejnej súťaže kúpili od správcu konkurznej podstaty celý areál družstva v Bardoňove. Postupne sa podarilo splatiť aj pohľadávky družstva v SPF. Pani Edita bola aj tu oporou svojmu manželovi a postupne sa Gombárovci dopracovali k úplnej kontrole nad majetkami podniku.
Z pôvodného predstavenstva družstva prijali koncom deväťdesiatych rokov dvoch pracovníkov, ktorí dobre poznali chotár, agronómiu, miestnych ľudí. Pätnásťhektárový hospodársky dvor prebudovávali za pochodu, vytvorili si vlastnú stavebnú skupinu z ľudí, ktorí boli v lete zamestnaní prácou na poliach. Z rozoberaných starých maštalí stavali nové, potrebnejšie budovy. Dnes by sme povedali „up-cyklovali“ – povýšili recykláciu. „Boli to ťažké roky, trávili sme tu takmer všetok čas, často sme škrípali zubami, ale postupne sme splácali úvery,“ spomína Ivan Gombár...
Celý profil Ivana Gombára si môžete prečítať v júlovom vydaní AGROMAGAZÍNu a na s.7-9
Mesačník AGROMAGAZÍN si môžete predplatiť tu.
Vlada Debnárová
Snímky: Marián Dukes a autorka
Titulná snímka : Ivana Gombára teší, že aj vnuk Adam sa zapája do zberu jahôd ako brigádnik.
