Dôvod prečo sa naprieč európskym kontinentom valí niekoľko týždňov štrajková vlna predovšetkým zo strany malých farmárov (ku ktorej sa od 19. februára pridali slovenskí vlastníci pôdy a agropodnikatelia, tiež mladí farmári, pritom protestujúcich európskych poľnohospodárov a potravinárov má podporiť aj Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora a tiež rezortný minister R. Takáč), nebude o našej potravinovej sebestačnosti, ale predovšetkým o nesúhlasu s terajšou poľnohospodárskou politikou EÚ.
Pre väčšinu z nás to môže byť prekvapujúci argument, keď vieme že z európskeho rozpočtu v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky aj zo štátneho rozpočtu členskej krajiny únie ide do agrárneho sektora najviac peňazí. Ak teda západní poľnohospodári protestujú, napriek tomu, že sa im zo spomínaných finančných zdrojov „ujde“ viac ako slovenským, znamená to, že ich musia dostať menej, alebo je ich trh „zaplavený“ lacnými ukrajinskými produktmi, z dôvodu čoho majú menšie zisky. V tejto súvislosti by sme mohli aj špekulovať, že prípadný vstup Ukrajiny do EÚ s ich rozsiahlymi poľnohospodárskymi plochami budú mať ukrajinskí farmári tiež zákonný nárok na čerpanie dotácii z európskeho rozpočtu, o čom sa v súvislosti s budúcim členstvom Ukrajiny už hovorí menej.
Čo vlastne požaduje EÚ od európskych poľnohospodárov? Okrem kvalitných a teda aj zdravotne nezávadných a tiež lacných potravín aj dodržiavať jej administratívne pokyny týkajúce sa ochrany životného prostredia, s čím súvisí znižovanie emisii skleníkových plynov. Ďalej sa má zlepšovať vzhľad krajiny pre rozvoj turistiky, čím súvisí vznik nových pracovných príležitostí na vidieku, čo bez peňazí nie je možné zabezpečiť. Navyše chce peniaze do rozpočtu NATO, v opačnom prípade vraj hrozí, že v prípade napadnutia členského štátu, nebude zabezpečená jeho ochrana tak, ako doteraz. Pokiaľ ide o ďalšie financovanie európskeho zeleného projektu Green Deal, ktorý vo vzťahu k prosperujúcim štátom juhovýchodnej Ázie neustále zvyšujúcich svoj dopyt po fosílnych surovinách, už ale nebude možné zabezpečiť tak ako doteraz, z verejných rozpočtov. Aká by bola angažovanosť súkromného sektora, závisí nielen od ceny úverových zdrojov, ale aj návratnosti do investovaných projektov. Pokiaľ ide o protesty týkajúce sa ponechania časti vlastnej alebo aj prenajatej pôdy ako úhor, na ktorý farmári nedostanú dotáciu, ale musia za ňu sa platiť daň, sa vychádza z toho, že sa vyrába viac potravín ako sa spotrebuje. V EÚ totiž platí, že ak sa vyrobí viac potravín ako stanovené potravinové kvóty, je ich možné vyviesť mimo členské krajiny únie za podmienky, že sa predajú len za ceny, ktorými sa uhradia ich výrobné náklady vrátane dopravy, čo treba pokladať za ekonomický nezmysel. Európska komisia nedávno rozhodla, že poľnohospodári, ktorí pestujú plodiny viažuce dusík, nemusia 4 percenta pôdy nechať ležať úhorom. V čom však majú európski politici pravdu je, že značná časť potravín financujúcich z európskych peňazí sa nedostane do afrických krajín, v ktorých vládne hladomor, ale skončí v odpadovom koši, čo v súvislosti s triedením a spracovaním stojí ďalšie peniaze.
Celú analýzu nájdete v AGROMAGAZÍNe 04/2024.
Mesačník AGROMAGAZÍN si môžete predplatiť tu.
Róbert Hölcz, ekonóm
