Zažil časy, keď sa na mnohých dedinách ešte svietilo petrolejovými lampami. S úsmevom konštatuje, že vo svojich 92 rokoch sa, naopak, dožil chvíle, keď ľudstvo aktívne skúma odvrátenú stranu Mesiaca. Aj preto sme využili možnosť pozrieť sa na posledných sedem desaťročí našej živočíšnej výroby očami veterinárneho lekára. Preto sme sa vybrali do Šiah za MVDr. Štefanom Mártonom.
Vieme, že ste neboli prvým veterinárnym lekárom vo Vašej rodine
Vzorom bol pre mňa môj otec Jozef, ktorý pôsobil ako veterinárny lekár 48 rokov. Jeho otec bol roľník. Zo strany mojej mamy sme mali v generácii prarodičov humánneho lekára.
Čo rozhodlo, že ste sa nevybrali cestou starého otca ale svojho otca?
Pôvodne som sníval o dráhe architekta. Absolvoval som však strednú školu s humanitným zameraním, takže som nemal dostatočnú prípravu napr. z deskriptívnej geometrie. Preto som sa nakoniec priklonil k štúdiu odboru, ktorý som veľmi dobre poznal vďaka častým návštevám sedliakov, počas ktorých som sprevádzal môjho otca. Hoci som istý čas zvažoval aj možnosť, že by zo mňa mohol byť humánny lekár, napokon rozhodla moja „fanatická“ láska k zvieratám.
Neľutujete svoje rozhodnutie? Rozhodli by ste dnes inak?
Na prvú otázku odpovedám nie a na druhú áno. Situácia sa však v posledných rokoch veľmi zmenila. Kedysi sme sa ako veterinári venovali hlavne veľkým zvieratám. Tomu zodpovedal aj podiel žien medzi absolventmi veterinárnej medicíny v Košiciach. V prvom ročníku bola len jedna kolegyňa, v mojom ročníku boli už 3. Aktuálne je podiel žien medzi absolventmi veterinárnej medicíny okolo 95 %. Súvisí to so zmenou záujmovej skupiny mojich kolegov. V čase môjho pôsobenia nebol veľký záujem o ošetrovanie malých zvierat. Ja som bol v tomto smere výnimkou a dokonca som sa venoval aj exotickým zvieratám.
Ambulancie starajúce sa o malé zvieratá sú veľmi dobre vybavené, avšak práca v teréne, to už je iná káva. U nás prakticky neexistujú pojazdné ambulancie (s možnosťou operačných zákrokov), s ktorými som sa ja stretol už viac ako pred 50 rokmi v Belgicku. Práca v teréne je sťažená aj v dôsledku enormného zdraženia liečiv a medicínskeho materiálu. To predražuje už aj zákroky na väčších spoločenských zvieratách. Pre bežného človeka sa takéto zákroky stávajú v podstate luxusom.
Ak dovolíte, vrátili by sme sa ešte na chvíľu k veterinárnej medicíne, tak ako ju zažil váš otec.
Ja som môjho otca videl v praxi jedine v poltopánkach, kabáte a kravate. Gazdovia si natoľko vážili jeho prácu, že keď ho zavolali k svojim zvieratám, dokonca odstránili aj blato z dvora. Najlepší gazdovia v okolí mali vydláždené a odkanalizované maštale s betónovými válovmi, ale v domoch ešte mali často len hlinenú dlážku.
Celý text bol publikovaný v treťom tohtoročnom vydaní Slovenského CHOvu na s.20-21.
Časopis Slovenský CHOV si môžete predplatiť tu.
Marián Dukes, AGROBIZNIS
