Finančné podpory v agropotravinárstve - priame či projektové – sú zadefinované vznešenými cieľmi. Členské štáty Európskeho Spoločenstva majú ich prostredníctvom dosahovať určité zámery.
Nezainteresovaní by mohli čakať, že podmienky podpôr a kompenzácií sú vyrovnané aspoň v rámci Spoločenstva. Ale aj keby to bola pravda, tak nikdy nebudú mať podnikatelia v rôznych členských štátoch rovnaké pôdno-klimatické podmienky, legislatívne prostredie, sociálne zázemie či odborné školstvo. Celkovo je pri prerozdeľovaní finančných zdrojov ES toľko premenných, že je skôr zázrak, ak sa dočkáme želaného cieľa. A tak sa často stáva, že keď sa na konci dňa obzrieme, peniaze sú rozdelené, a výsledok nevidíme.
Slovensko je členom Európskeho Spoločenstva od mája 2004. Za vyše 20 rokov cez naše polia, zvieratá, stroje, ľudí pretiekli milióny eur. Mnohonásobne viac, ako sa poľnohospodárstvo dotovalo predtým. Napriek tomu sme dospeli do žalostného stavu v živočíšnej i v niektorých odvetviach rastlinnej výroby. Klesajú počty hospodárskych zvierat. Na poliach rastie podiel olejnín a komerčne atraktívnych plodín, zato strukoviny, okopaniny či ovocie a zeleninu treba hľadať lupou. Skladovatelia a potravinárski spracovatelia hlásia miliardový investičný dlh. Na spoločnom trhu Spoločenstva či v tretích krajinách realizujeme väčšinou suroviny bez väčšej pridanej hodnoty. O konkurencieschopnosti stále iba rozprávame. A už dávno neplatí to bezstarostné ponovembrové „nevyrobíme – dovezieme“ a máme jedny z najdrahších potravín spomedzi okolitých krajín.
Často tiež plačeme, že máme nízke podpory a dovolávame sa spravodlivosti na európskej úrovni. Ale v priemere až vyše 70 percentami sa celkové podpory a takmer 50 percentami priame platby podieľajú na celkových príjmoch farmárov na Slovensku (priemer rokov 2017-2021, pozri obrázok, zdroj: Európska Komisia CAP expenditure - European Commission (europa.eu)). Dostávame dosť, ale otázka znie, či to vieme správne využiť. Samozrejme, česť výnimkám, ktoré existujú aj na Slovensku – úspešné podniky so širokou paletou výrob s vlastnými produktmi a obchodom.
V čom je teda náš problém? Prispôsobili sme sa jednoducho trhovému mechanizmu a vyrábame len to, čo dokážeme lepšie predať? Vstúpili sme do EÚ príliš rýchlo po nežnej revolúcii bez dostatočných skúseností s podnikaním? Ešte vždy nás prenasleduje naša „socialistická minulosť“ a biľag postkomunistickej krajiny? Nedokázali sme si včas prehodnotiť naše národohospodárske záujmy a priority a správne nasmerovať všetko úsilie aj finančné toky? Alebo sme sa jednotlivo rozbehli a v honbe za vlastným ziskom sa zabudli obzrieť na spoločné záujmy? Alebo tá žaba, ktorá sedí na prameni, si najskôr hľadí svojich kamarátov..?
Dnes, snáď viac ako inokedy, je najvyšší čas sa vážne zamyslieť nad ďalším smerovaním slovenského agropotravinárskeho komplexu, aby sme čo najlepšie využili aspoň tie podpory, ktoré máme dostupné. Aby sa nestávalo, že nedočerpáme ani to, čo sa nám ponúka.
Lada Debnárová
