Práve toto odhodlanie zaznelo prvýkrát počas semifinále súťaže NAJ agro dievča, chlapec 2019.
Druhýkrát rezonovalo v mikrofóne a v reproduktoroch počas finále tejto súťaže, ktoré sa konalo počas výstavy Agrosalón a konferencie Moderný agrobiznis. Doteraz to mám v pamäti ako keby to bolo dnes. Celý ten zhon, nervozita a predsa istota v chôdzi, úsmev na perách a iskričky šťastia v očiach, keď som sa prechádzala pomedzi stroje v šatách a s titulom víťazky. Pretože v ten deň, keď zaznela moja myšlienka o podpore a spojení mladých farmárov sa aj začala plniť. Malými krôčikmi, ako keď sa teliatko pokúša postaviť.
Klamala by som, ak by som písala, že hneď po skončení súťaže sa mi darilo. To nie, kolísalo to, zo začiatku som naspäť vliezla medzi kravy, traktory a dennodenné povinnosti počas leta. Potom prišla prvá ponuka od pána Jána Hubu, či by som s ním nešla moderovať podujatie Deň mladého farmára v Hruštíne spolu s ním . Šla som, užila si rodinnú atmosféru, ktorú zabezpečovala hlavne rodina Jurkyovcov.
Môžem otvorene povedať, že aj nám ako rodinnej farme Jurkyovci pomohli cennými radami - tak ako si kedysi radili gazdovia navzájom. Nasledoval Agrokomplex, otváranie Národnej výstavy HZ a vítanie významných hostí (ktoré sme ako dvojica tiež moderovali) a prvé stretnutie s bývalou ministerkou poľnohospodárstva Gabrielou Matečnou. Bolo mi cťou počas Galavečera pani ministerke podávať ocenenia Zlatý kosák. Ale aby ste si nemysleli, že keď niekto vyhrá súťaž NAJ agro dievča tak je len v takejto spoločnosti.
To je veľký omyl. Následne o pár týždňov sa konal Šampionát holsteinských dojníc. Veľa ľudí si myslelo, že i toto podujatie budem moderovať, resp. budem hrdou vodičkou súťažiacich dojníc. Kdeže. S úsmevom a radosťou som mohla byť ten personál, ktorý vynášal kravské výkaly z arény. Nadšená a spokojná v živle, ktorý ma baví. Áno, aj čistenie od trusu je podstatná práca. Či máte titul NAJ agro dievča, alebo nie. Všetko čo robíme má nejaký zmysel a mravčia práca je tá najväčšia.
Popri tom som začala komunikovať so Zuzanou Kubišovou, mojou mladšou spolužiačkou zo SOŠ veterinárnej Nitra (spolu sme na fotografii), ktorá je už aktuálne výherkyňa SOČ a autorka najčítanejšieho komentára v rámci literárnej súťaže portálu agrobiznis.sk „Môj príspevok k sebestačnosti Slovenska“. Často sme spolu komunikovali a navzájom sme si pomáhali či pri „sočke“ (aj keď bola konkurent) ale aj pri písaní jej článku. Niekedy sme boli na káve aj s ďalšími začínajúcimi farmárkami, inokedy sme sedeli a na vretienku Zuzka spriadala vlnu. Popri rozprávaní a radách z chovateľskej sféry ma naučila spriadať vlnu. Na oplátku som jej s plnou dôverou dávala odhodlanie aby napísala článok do vyššie spomínanej súťaže. Zvládla to a tak sme si navzájom pomohli.
Aktuálne chceme spoločne rozbehnúť na sociálnych sieťach profil, kde ľudia budú môcť vidieť, že aj mladé dievčatá vedia robiť kolo zvierat. Toto všetko bolo pred koronou. Bolo to dobré obdobie, mohli sme sa stretávať a rapotať ako také staré tetky. Ona pri tom spriadala a ja som štrikovala.
Každý vraví, že korona obdobie je veľmi zlé a všetko rujnuje. No ja aj v tom zlom hľadám to dobré. A našla som, alebo skôr povedané moja idea „Zlepšiť predaj a distribúciu domácich produktov z vlastných chovov“ sa začala napĺňať. Jednoducho sama od seba. Začalo to problémami s predajom našich teliat, na jeseň tradične odstavených od mäsových kráv. Bohužiaľ, nebol o ne záujem za prijateľnú cenu. Ale dobré vzťahy medzi mladými ostali, stačilo pár telefonátov a podarilo sa. Práve tých pár telefonátov zachránilo našu farmu. A v tom momente som pochopila, že dvadsaťroční farmári si vedia pomáhať.
Keď sa podarilo jedno, na revanš som pomohla ja. Tak kamarátsky, ľudsky – tak, ako sa má. Pri rozmýšľaní nad odbytom mäsa sa mi podarilo nájsť mäsiara. Čudujte sa alebo nie, mladý vyučený mäsiar a tiež dvadsiatnik. Vtedy som si začala všímať, že aj mladí ľudia chcú robiť a robia dobre a nie je ich málo. Sama som sa tomu divila keď som zistila, že náš mladý mäsiar robí kvalitné výrobky, ale nemá dostatok odberateľov. To mne nerobilo problém, keďže mám výrečný jazyk. A o pár týždňov sme šli prvýkrát na rozvoz kvalitných ekovýrobkov až do Bratislavy. Podarilo sa, bolo veľa pozitívnych ohlasov.
Keď už aj na mňa doľahla kríza mladého veku, s ktorou súvisí túžba spoznávať, vidieť svet a iné pracoviská, naskytla sa mi možnosť pracovať na PD Ďumbier Brezno. Medzi mladými ľuďmi a v dobrom kolektíve. Takže môj nový a najcennejší titul je DOJIČKA a som na to hrdá. Áno mám 20 rokov a nehanbím sa za to, práveže som hrdá. A som hrdá, že sa mi podarilo dotiahnuť kamarátov a kamarátky a dokonca aj mladších odo mňa do poľnohospodárstva. A ostali tam, a radi tam sa vracajú a pracujú. Hovorí sa, že v poľnohospodárstve sú dva problémy, - že nie sú mladí ľudia a že nechcú ísť alebo ich nechcú prijať do práce v poľnohospodárstve. Nemyslím, že to tak je. Mladí ľudia sú a chcú a dokonca aj na vlastnom príklade viem povedať, že aj družstvo, na ktorom pracujem, ma prijalo aj keď vedeli, že som čerstvý absolvent strednej školy. Škola ma naučila veľa, ale život ma začal učiť viac.
Nie je prvoradým cieľom úspešný biznis v tomto článku, ale súdržnosť mladých farmárov. To, že dokážeme spolu držať, navzájom si pomáhať a ťahať sa dopredu. Sem tam nám poradila aj staršia generácia, za čo som povďačná a myslím, že aj ostatní. Každá dobrá rada je nad zlato, preto ich tak veľa nie je. A aj ja mám jednu – v tejto situácii, aká je, nás vie zachrániť poľnohospodárstvo a jeho začínajúca samostatnosť a ochota mladých ľudí.
Karolína Pandulová, NAJ agro dievča 2019
