Prinášame skrátenú verziu rozhovoru s prokuristom TBS, a.s., Stará Turá a SHR Ing. Vojtechom Tĺčikom, PhD., MBA.
Čerstvý osemdesiatnik Ing. Vojtech Tĺčik sa stal legendou, príkladom invencie a vzorom pracovitosti a nezlomnosti. Za svoj život vytvoril na myjavských vŕškoch impérium, pre ktoré teraz hľadá nástupcu. Aké však boli jeho začiatky?
Keď som začiatkom sedemdesiatych rokov prišiel do Krajného, mal som sa stať predsedom JRD. Bol som mladý, tunajší ľudia ma nepoznali, a tak som sa na radu starších zoznámil s farárom. Aj napriek vtedajšej dobe to bola stále najväčšia autorita na našom vidieku. Keď som otváral členskú schôdzu družstva, farár sedel vedľa mňa a tých tristopäťdesiat ľudí ma počúvalo! Bolo tam ticho ako v kostole. A aj potom neskôr sme sa stretávali a navzájom si pomáhali.
Mal som sotva tri mesiace prax, keď som dostal funkciu predsedu JRD v Krajnom. Ale veľmi som sa snažil, chcel som dokázať svojej žene aj svokrovi, že som schopný. V malom družstve sme vtedy obhospodarovali asi 1 800 hektárov a 300 kráv. Pochopil som, že nebude ľahké uživiť sa v tomto chudobnom kopaničiarskom kraji. Cestoval som, stretával sa s ľuďmi, hľadal som možnosti, ako by družstvo zarobilo. V tých časoch bolo povolené mať 30 percent príjmov podniku z pridruženej výroby. A tak sme kúpili prvých päť nákladných áut. Vozili materiál pre Stavoindistriu, š.p., a aj my sme otvorili pieskovú baňu. Mal som šťastie, že vtedajší minister poľnohospodárstva Ing. Ján Janovic, CSc., ako prvý porozumel, že chcem dobre, že to tu chcem rozvíjať. Zavolal ma na poradu riaditeľov na ministerstvo a podporil ma. Dal pokyny, aby mi - najmladšiemu predsedovi - dávali toľko prostriedkov, koľko budem potrebovať, pretože „ich viem dobre minúť“. A tak som sa postupne postavil na nohy. Kúpili sme modernú kruhovú dojáreň, výrobňu tvarovaných krmív, ďalších 34 nákladných áut a napokon aj postavili veľkú budovu, kde sa mohlo posadiť 600 ľudí. Tým som docielil, že sa u nás konali celoslovenské porady predsedov, ale aj ďalšie akcie, ktoré nám prinášali príjmy.
Ako mladý predseda družstva ste teda odštartovali svoju kariéru úspešne. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia zaznamenalo poľnohospodárstvo na Slovensku asi dosiaľ najväčší rozmach.
Áno, vedel som, že mám podporu na najvyšších miestach, na ktorú som sa mohol spoľahnúť. No musím zároveň povedať, že som nepostupoval sám, mal som vždy okolo seba poradcov, ktorým som dôveroval. V mnohých ohľadoch ma nasmeroval Ferko Čuba (pozn. doc. Ing. František Čuba, CSc., predseda JZD Slušovice v rokoch 1963 - 1990), ale aj Peter Baco (pozn. Ing. Peter Baco, PhD., predseda JRD Vlára Nemšová v rokoch 1973 – 1985, predseda JRD Nemšová 1990-1992, bývalý minister poľnoh.). Aj dnes sa spolieham na múdre hlavy – mám päť poradcov. A hoci som vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, to neznamená, že sa dokážem sám dobre rozhodnúť. Aj to je veľká škola života, ak vie človek počúvať a vidieť. Ale treba si aj veriť – ak v niečo neverím, nedokážem to.
No obdobie socializmu ukončila v roku 1989 nežná revolúcia. Ako vás to zasiahlo?
Najskôr sa zastavím pri tomto roku. To som už robil 20 rokov na družstve a práve v novembri bol v Prahe zjazd družstevných roľníkov. Prežívali sme tieto zmeny teda naozaj intenzívne a popravde, báli sme sa aj s kolegami toho, čo príde. Napokon som sa vzdal funkcie predsedu a kúpil si letenku do Spojených štátov. Nešiel som celkom do neznáma, v Amerike mám bratranca. No „prepustili“ ma z družstva len pod podmienkou, že idem „na skusy“ a prinesiem niečo nové na podnik. Pár rokov som ťažko pracoval na farme u Harryho Stewarta, ktorý mal 150 ha a dobytok. Chcel som tam začať hospodáriť aj ja, pozval som ženu, dcéru aj syna, ale po mesiaci odtiaľ utiekli. Nedokázali prijať tie rozdiely a fakt, že som tam musel drieť ako kôň. No potreboval som peniaze a napokon som kúpil 5-percentný podiel vo firme Pyrocontrol. Chcel som prostredníctvom nej začať biznis s hasiacimi prístrojmi u nás. Ale nepodarilo sa. Družstevníci v Krajnom môj podnikateľský plán neschválili.
Vnímal som to ako podraz a po tomto sklamaní som sa zapovedal, že na družstvo v Krajnom už nevkročím. Napokon, po mojom návrate v roku 1992 už bolo JRD rozpadnuté na štyri menšie podniky.
Ako ste napokon v divokých deväťdesiatych rokoch našli silu na nový začiatok?
Tieto skúsenosti ma posilnili a prijal som novú situáciu ako výzvu. Kúpil som veľký areál v Pobedime a švajčiarsku technológiu na výrobu plastových uzáverov na PET fľaše. Bol a stále je to veľký biznis, balili sme 10 000 vrchnákov za hodinu. Ale rozhodol som sa vrátiť domov do Podkylavy a začať hospodáriť. Postavili sme dom, postupne prikupovali pozemky. Z prvého stáda pätnástich čistokrvných jalovíc charolais z Francúzska sa tu dnes pasie 90 kráv. Vyskúšali sme aj slovenské strakaté plemeno a tiež maďarský stepný dobytok. Chcel som sem prilákať viac ľudí a podporiť agroturistiku v tomto krásnom kraji, a tak sme opustenú budovu starej školy prebudovali na penzión. Od začiatku sme chceli poskytovať špičkové komplexné služby. Okrem 70 lôžok nájdete v našom agropenzióne aj balneo, masáže, sauny, bazén, tenisový kurt či reštauračné priestory. Prikúpili sme trojhektárový dvor bývalého družstva, kde sme vo veľkom skanzene zhromaždili všetky možné nástroje, na ktorých sa naši rodičia zodrali – pluhy, brány, mláťačku atď. No teraz tento areál chceme prerobiť na nové využitie.
Celý rozhovor si môžete prečítať v AGROMAGAZÍNe 1/2025 na s.18–20.
Mesačník AGROMAGAZÍN si môžete predplatiť tu.
Lada Debnárová
Snímky: M: Dukes
